Služobník Boží Karol z Domu Rakúsko
Krátky životopis
Napísal Br. Nathan Cochran, O.S.B.
V náručí svojej milovanej manželky sa modlí ťažko dýchajúc: „Môj Ježiš, nech sa stane Tvoja vôľa – Ježiš.“ S týmito slovami naposledy vydýchne a pokojne odchádza k svojmu Pánovi a Spasiteľovi. Jeho choroba a jeho nekonečné utrpenie sa končí. Je preč aj trýzeň zrady a odmietnutia.
Je sobota 1. apríl 1922, krátko popoludní. Jeho meno je Karol, je to prostý smrteľník, ktorý dôstojne kráča v ústrety koncu svojho života. Pre svojich krajanov je to Jeho Veličenstvo Karol, cisár Rakúska a apoštolský kráľ Uhorska.
Detstvo a dospelosť
17. augusta 1887 sa arcikniežaťu Ottovi a arcikňažnej Jozefe na ich rodinnom sídle Persenbeug v Rakúsku narodil syn. Dostal meno Karl Franz Josef Ludwig Hubert
Georg Otto Maria, je prvorodeným dieťaťom a prijali ho radostne a s vďakou. Rakúsky cisársky dvor sa teší z narodenia prasynovca cisára Františka Jozefa; v ostatných častiach ríše túto udalosť však sotva zaznamenali – nový arciknieža sa nachádza v línii nástupníkov trónu pomerne nízko. Nikto ešte netuší, že celý rad tragédií a udalostí zmení jeho osud aj osud Rakúska.
Karol prežíva prosté a zdravé detstvo, dostáva súkromné vyučovanie a do školy chodí do viedenského Schottengymnasium. Vychovávajú ho v katolíckej viere, ktorú prežíva s vrúcnosťou. Poznajú ho ako láskavé a súcitné dieťa, ktoré preberá najrozličnejšie úlohy, aby získalo peniaze pre chudobných a mohlo kupovať dary pre ľudí z vlastného okolia. Keď dorastá, je zrejmé, že bude kráčať v šľapajach svojho otca po vojenskej dráhe. Ako šestnásťročný sa stáva nadporučíkom cisárskej armády. Oceňujú jeho inteligenciu a svedomitosť, plnú oddanosť a spoľahlivosť mladého muža. Pre svojich vojenských druhov je povzbudením, neustále stúpa k vyšším hodnostiam. Tak ho cieľavedomo pripravujú na jeho budúcu úlohu v ríši, pričom všetci vychádzajú z predpokladu, že na trón zasadne v priaznivom prípade po strýkovi a otcovi vari o tridsať či štyridsať rokov.
Oddaný manžel a otec
Keď v roku 1911 začína mladý arciknieža Karol pomýšľať na sobáš, rozpomína sa na mladšiu sestru jedného z druhov svojich detských hier: bola to krásna, živá a predsa zbožná mladá princezná Zita z Bourbon-Parmy, ktorá si získala Karolovo srdce. Čoskoro bol odhodlaný priviesť do svojho domu túto mimoriadnu ženu. Keďže je voči ženám ostýchavý, prosí svoju nevlastnú starú matku, arcikňažnú Máriu Teréziu – ktorá je náhodou aj Zitinou tetou – o pomoc. Tak organizuje na svojom panstve osemdennú loveckú spoločnosť, pozýva aj oboch mladých ľudí a dáva im príležitosť stretnúť sa, hovoriť spolu a navzájom sa spoznávať. Krátko potom pozýva Karol Zitu, aby spolu navštívili mariánske pútnické miesto Mariazell, kde jej pred najsvätejšou sviatosťou navrhol sobáš a vložil zasnúbenie pod ochranu Matky Božej. Ako deň sobáša stanovili 21. október 1911. V predvečer povedal Karol svojej neveste: „Teraz si musíme navzájom pomáhať, aby sme sa dostali do neba.“ Ich spojenie bolo požehnané ôsmimi deťmi: boli to Otto, Adelheid, Róbert, Felix, Karol-Ľudovít, Rudolf, Šarlota a Alžbeta. Rodina a oddanosť Bohu sú pre nich na prvom mieste, usilujú sa o prostý, pokojný rodinný život, zatiaľ čo Karol pokračuje vo svojej vojenskej dráhe.
Kresťanský vojak a katolícky monarcha
28. júna 1914 prichádza zo Sarajeva správa, že bol spáchaný atentát na následníka trónu arcikniežaťa Františka Ferdinanda. Tým sa Karol stal novým následníkom trónu; jeho život sa navždy mení. Ako následok smrtiaceho útoku vypukne vojna a zakrátko sa v nej dusí celá Európa. Karola povolávajú, aby viedol viaceré vojenské akcie. Správa sa pritom udatne a čestne. Na východnom aj južnom fronte podniká víťazné ťaženia; je o ňom známe, že vplyv na jeho bojové plány má jeho morálne presvedčenie. V Taliansku prikazuje svojim dôstojníkom, aby zabránili zbytočnému krviprelievaniu a
“...zabezpečiť, aby bolo o ranených postarané tak rýchlo, ako to len je možné a aby boli vojaci zabezpečení tak dobre, ako to len je možné... Zakazujem vydávať rozkazy nebrať zajatcov... Výslovne zakazujem lúpeže, plienenie a svojvoľné ničenie. „
Pre Karola je kresťanstvo kultúrou, ktorou žije. A keď už sa nachádza vo vojne, ktorú považuje za nemorálnu, tým skôr trvá na tom, aby on aj armáda konali morálne. Uprostred vojny ho povolávajú, aby stál po boku unavenému a zostarnutému cisárovi Františkovi Jozefovi. 30. novembra 1916 sa Karol modlí pri smrteľnom lôžku cisára spolu so Zitou ruženec. Vtedy po prvý raz počuje slová Vaša výsosť, ktoré sú určené jemu.
Najvyššou prioritou pre neho ako cisára je vrátiť mier a bezpečnosť Európe a svojej ríši. Prostredníctvom svojich švagrov, princov Sixta a Xaviera z Bourbon-Parmy, ktorí majú možnosť prepašovať Karolove listy predstaviteľom Dohody vo Francúzsku a Anglicku, začína tajné mierové rokovania. Konajú sa medzi 22. novembrom 1916 a 20. februárom 1917, keď nová francúzska vláda rozhovory prerušuje. Začína nový rad pokusov, ktoré trvajú až do konca vojny. Počas týchto rokovaní diskutuje jeho minister zahraničia gróf Czernin a francúzsky splnomocnenec gróf Armad vo Švajčiarsku o podmienkach. Tieto rozhovory však ostávajú bez výsledku. Francúzi ich torpédujú, keď ich odhaľujú ako „Sixtovu aféru“ svetovej tlači. Táto indiskrétnosť poškodzuje Karolovu povesť a jeho schopnosť pôsobiť ako sprostredkovateľ mieru. Pápež Benedikt XV. predkladá tiež svoj mierový plán, no pápežove návrhy akceptuje len cisár Karol – ostatné štáty nachádzajúce sa vo vojne sú odhodlané viesť vojnu ďalej pre vlastné egoistické záujmy.
Vstupom Spojených štátov prichádza prezident Wilson so svojimi „štrnástimi bodmi“ ako podmienkou pre ukončenie vojny. Karol ich akceptuje všetky, no v tejto chvíli ho Dohoda už nepovažuje za legitímneho panovníka.
Hoci bolo Karolovo úsilie počas celej jeho vlády zamerané na mier, musí stále ešte viesť vojnu, ktorá nie je jeho dielom a starať sa o svoj trpiaci ľud. Pri nástupe na trón udeľuje generálnu amnestiu.
Vo vojenskom prostredí zakazuje súboje, ale aj tresty bitím a putá na nohy. Odmieta nasadiť plyn proti nepriateľovi a zakazuje ho rovnako ako vedenie ponorkovej vojny. Prikazuje s vojakmi a ranenými, aj zajatcami, zaobchádzať humánne a iniciuje veľký program zásobovania vojakov dobrými knihami. Vždy, keď len má možnosť, mení – vojenské aj civilné – tresty smrti na miernejšie.
V civilnej sfére organizuje „polievkové kuchyne“, využíva kone a koče cisárskeho dvora, aby vozili Viedenčanom uhlie, bojuje proti úžere a korupcii a rozdáva svoje osobné bohatstvo – rozdeľuje dary, ktoré sú vyššie než prostriedky, ktoré má k dispozícii. Je vo svetovom meradle prvým panovníkom, ktorý ustanovuje ministerstvo sociálnych záležitostí s úlohou starať sa o mládež, o osoby poškodené vojnou, o vdovy a siroty, s úlohou poskytovať sociálne poistenie, starať sa o práva robotníkov a ochranu pri práci, o sprostredkovanie práce, o pomoc nezamestnaným, o ochranu emigrantov a o prenájom bytov.
V súlade so svojou vierou zdieľa cisár núdzu so svojím ľudom a prikazuje dvoru, aby dodržiaval prídelové dávky potravín a aby zmenšoval svoje dávky. Vo všetkých výnosoch a vládnych rokovaniach sa odvoláva na Boha, vytvára katolícku tlač a plánuje výstavbu ďalších kostolov vo Viedni, aby naplnil narastajúce potreby veriacich.
Exil, pokusy o reštauráciu a smrť
Cisár pracuje až do vyčerpania, no vojna vyčerpáva ríšu stále viac a viac, až 11. novembra 1918 nastane pád. Vojna je konečne preč, no preč je aj súdržnosť Habsburskej ríše. Karola vyzývajú, aby abdikoval; on však váha, vysvetľujúc, že koruna mu je svätý záloh daný Bohom a on Boha, svojich podaných či dedičstvo rodu nikdy nezradí. Napokon ho jeho ministri prinútia, aby sa vzdal osobnej účasti na vláde a aby sa utiahol i s rodinou na ich lovecký zámoček Eckartsau. Napriek tomu vidí nová socialistická vláda v cisárovi Karolovi hrozbu, pretože neabdikoval – a posiela ho preto do švajčiarskeho exilu.
Vo Švajčiarsku môže rodina viesť pokojný a prostý život, až pokým sa cisár nedopočuje o mnohých svojich poddaných, ktorí ho prosia, aby sa vrátil do svojho maďarského kráľovstva a vzal opraty vlády opäť do svojich rúk. Karol podnikne dva pokusy, aby získal späť svoj trón. Počas prvého pokusu presviedča cisára jeho ríšsky miestodržiteľ admirál Horthy, že vhodný čas ešte nedozrel a že sa má vrátiť do Švajčiarska, pokiaľ nebudú podniknuté potrebné opatrenia. Keď je už zrejmé, že Horthy ho zradil a plánuje nezákonne si ponechať moc pre seba, podniká Karol druhý pokus. Teší sa súhlasnej podpore národa, ktorý sa odvoláva na jeho korunovačnú prísahu. Navyše panuje v Maďarsku „biely teror“ proti Židom, odborárom a politickej opozícii.
Horthy ale opäť zrádza svojho legitímneho panovníka, zatýka ho a odovzdáva Dohode ako zajatca. Zita ho sprevádza počas tohto druhého pokusu a nasleduje ho aj na dlhej ceste do posledného exilu na ostrove Madeira.
Na Madeire sa cisársky pár ocitol bez akýchkoľvek prostriedkov, bez akejkoľvek možnosti uživiť sa. Deti, ktoré spočiatku držia oddelene, sa po celé mesiace nemôžu dostať k rodičom. 2. februára 1922 sa rodina napokon stretá a utešuje sa tým, že sú prinajmenšom zasa všetci spolu.
Ich radosť nemá dlhé trvanie, pretože Karol o niekoľko týždňov neskôr ochorie na zápal pľúc a chrípku. Cisár Karol sa modlí, veľa dní trpí a hovorí: „Musím veľa trpieť, aby sa moje národy zasa spojili.“ Keď je mu už zrejmé, že umiera, povoláva k posteli svojho syna, arciknieža Otta, aby sa s ním rozlúčil a aby mu ukázal, „ako umiera katolík a cisár“.
1. apríla 1922 šepká svojej manželke: „Tak veľmi túžim po tom, aby som s tebou mohol ísť domov. Prečo nám nechcú dovoliť, aby sme sa vrátili?“ Po väčšinu oného rána ho držala v náručí. Prijal sviatosť oltárnu a posledné pomazanie. V jeho spálni slávili Eucharistiu a Karol sa pokúša držať vo svojich rukách kríž. Krátko po poludní sa pokúša pobozkať kríž a šepká: „Nech sa stane Tvoja vôľa. Ježiš, Ježiš, príď! Áno – áno. Môj Ježiš, nech sa stane Tvoja vôľa.“ Ešte naposledy zašepká „Ježiš“ a vydýchne svoj život. Cisár mieru, manžel, otec a muž viery zomrel vo veku 34 rokov.